Nezařazené

Je to smutné, ale je to tak

300x300tikiri.jpg

Keď vidím staré detske postele v sterilne pôsobiacej miestnosti, je mi smutno. Nemám ich rada v domovoch pre ratolesti bez rodičov a už vôbec nie v nemocniciach. Vždy sa mi hrnú do očí slzy, aj keď sa zo všetkých síl bránim. Tento podmienený reflex vznikol asi v deň, keď som porodila nášho prvého syna. Odvtedy ma kadečo dojíma, ale hlavne všetko, čo súvisí s nevinnosťou a bezbrannosťou týchto maličkých stvorení.

Slzy moje každodenné

Vždy som si klopala na čelo, keď sa v televíznych novinách objavila správa o záchrane odloženého bábätka a moja mama sa rozplakala. Dnes som ja tá, ktorá musí mať k správam aj balíček vreckoviek. Alebo mi stačí, aby som videla akúkoľvek prihlúplu detektívku, v ktorej unesú malé dievčatko alebo chlapčeka, už musím prepínať, pretože to jednoducho nevydržím, dívať sa na také niečo. Ale stáva sa mi to aj v reálnom živote. Mám slzy na krajíčku, keď vidím, akí sú šťastní naši synovia, keď sa spolu hrajú a smejú sa na celé kolo. Ako hovorí jedna moja známa, nič sa nedá robiť, som emo-matka. Len neviem, či je to smiešne, alebo skôr na zaplakanie. Posúďte sami.

Je to smutné, ale je to tak
4 (80%)1
300-250banner.png